Judo

16.05.2011 / Johnny GetSkills / Bojové umenie

popis obrázku

späť

ďalej

Predchodca juda

Všetky bojové športy a teda aj judo sa rozvinuli zo starovekých spôsobov boja a bojových umení. Praveká sebeobrana riešila skutočné bojové situácie, ktoré vznikali pri boji muža proti mužovi. Doklady o jednotlivých spôsobov boja bez zbrane boli nájdené už v hrobkách starého Egypta - 2500 pred našim letopočtom, ale takisto aj v písomných pamiatkach, ktoré sa zachovali z Číny a Indie. Prvá zmienka o bojovom umení v Japonsku obsahuje kronika Denshos z 9 storočia. Je tu popísaná metóda boja bez zbrane proti ozbrojenému útočníkovi, pomenovaná joroikumiuči. Koncom 16 a začiatkom 17. storočia boli techniky obrany a útoku rozpracované a zdokonalené. Išlo o džiu-džitsu, v preklade jemné umenie. Vychádzali z čínskych filozofických koncepcií. Tieto jemné techniky boja bez zbrane znamenali výrazny pokrok, lebo umožňovali zneškodniť protivníka nielen väčšou silou, ale aj technikou a taktikou. Ten kto sa bránil, mal tak možnosť zvíťaziť nad fyzicky silnejším či ozbrojeným protivníkom. Základným princípom techniky džiu-džitsu bolo zachovanie rovnováhy a uvoľnenosti a "vychýlenie" protivníka, ktoré dokumentovala poučka: "ustup ak si utláčaný, postup, ak si ťahaný". Po dokonalom vychýlení, potom nasledoval bleskorýchly útok, ktorým bol protivník zneškodnený. Škôl, kde sa vyučoval boj, bez použitia zbraní, bolo v Japonsku niekoľko desiatok. Boli známe pod názvami kumiuči, kempó, džawara, kogusoku, aikidžucu, ... . Každá z týchto škôl mala svoje prednosti ale aj nedostatky. Fungovali na spoločnom základe - maximálne využívanie fyzických ale aj duševných sil brániaceho sa. Napriek tom bojovník, ktorý chcel získať širšie vedomosti a dovednosti, musel absolvovať niekoľko škôl u rôznych majstrov.

Vznik a rozvoj juda

Zakladateľom moderného juda je profesor Džigoro Kano (1859 - 1938). Zil v dobe, keď v Japonsku zanikal feudálny poriadok, a s ním aj všetko čo ho doprevádzalo - teda aj školy džiu-džitsu, ktoré v tej dobe boli vo verejnosti značne neobľúbené, pretože bojové schopnosti sa často zneužívali. Motivom ku štúdiu džiu-džitsu bol u Džigora Kana jeho vstup na strednú školu. Vyhľadom k jeho subtilnej postave, keď vážil necelých 50kg, musel znášať mnohé krivdy a "šikanu" od jeho silnejších spolužiakov. A zohnať si učiteľa bojového umenia nebolo vtedy ľahké, pretože kôli sociálnym zmenám zanechávali majstri svojú činnosť. Kanovi nakoniec pomohol majste Hačinosuke Fukuda. Po jeho smrti študoval u Masumota Ita. Keď v oku 1881 Ito zomrel, zanechal svojmu najlepšiemu žiakovi - Kanovi - cenné rukopisy. Tretím Kanovim majstrom v živote bol predstaviteľ školy Kito - majster Iikuba. Ten mu takisto odovzdal bohaté skúsennosti a znalosti, z nich niektoré ako napríklad Košiki no kata sa zachovali dodnes. Poznatky, ktoré Džigoro Kano zhromaždil pri svojej praxi u majstrov džiu-džitsu, a takisto štúdiom rukopisov ďaľších škôl, medzi ktorými nechýbali ani vtedajšie európske telovýchovné systémy, prepracoval svoj vlastný systém, ktorý nazval JUDO KODOKAN. Týmto názvom sa chcel predovšetkým odlíšiť od vtedajších neobľúbených metód džiu-džitsu a poukázať na nové kvality svojho systému, ktorými kládol dôraz na výchovu cvičencov, na ich morálny a intelektuálny rozvoj. Bola stanovená etika chovania k spolužiakom a k majstovi, ktorá zaručovala úplnu bezpečnosť žiakov a dobrú atmosféru pri nácviku. Tieto prednosti JUDO Kodokan preslávili. Zatiaľ čo v roku 1882 cvičilo v prvej škole judo 9 žiakov, v roku 1886 to už bolo 112. Úspechy novej metódy vzbudzovali závisť u majstrov džiu-džitsu, ktorí nemali dostatok žiakov. Vyvolávali rozbroje, ktoré sa tiahli až do roku 1885, kedy šéf tokijské polície usporiadal tzv. dožó džaburi - čiže zápas pravdy medzi školami. Škola, ktorá prehrala, ztratila všetkých svojich žiakov. Bojovníci JUDO Kodokan vtedy zvíťazili nad školou majstra Tocuku v 11 stretnutiach a len raz bol zápas nerozhodný. Aj v ďaľších stretnutiach dokázali svoju technicko-taktickú prevahu nad žiakmi iných škôl. Judo sa začalo vyučovať na univerzitách a neskôr sa dostalo aj do rozvrhu stredných a základných škôl. Prispela k tomu aj skutočnosť, že Džigoro Kano sa stal japonským ministrom školstva. V moderných dejinách Japonska bol Kano významnou osobnosťou, členom Japonského olympijského výboru, zakladateľom a prvým prezidentom Japonského športového zväzu, svojou prácou prispel k rozvoju vedy, umenia a športu v Japonsku.

Diskusia k článku (počet komentárov: 0)

Iba prihlásení užívatelia môžu písať príspevky do diskusie. Prihlásiť sa. Prihlásenie